Už dávno chcem dať dokopy seriál o rockových dvojkách. Poetry In Telegrams totiž nie je jediné duo (gitarista + bubeník) v tomto žánri. 🙂
Prvú časť venujem dvojici, ktorú som mal možnosť vidieť už i naživo a ktorú mám veľmi rád. Objavil som ich hneď po vydaní ich prvotiny Box of Secrets. Áno, vravím o Britoch Blood Red Shoes.
Kapela funguje od začiatku v nezmenenej zostave Laura-Mary Carter (gitara) + Steven Ansell (bicie) a o mikrofón sa delia plus-mínus rovnakým dielom. Veľký ohlas získali už na spomínaný debut a odvtedy sa im podarilo vydať ďalšie tri albumy. Najradšej mám ich prvé piesne a songy z tretieho albumu z r. 2012 In Time To Voices, na ktorom zneli zatiaľ najzaujímavejšie.
Blood Red Shoes by sme mohli označiť ako indie rockové duo, v ktorom cítiť živelnosť punku i pesničkovosť popu. Ich koncert na Grape festivale v roku 2012 poznačili technické problémy s gitarovou aparatúrou, no i tak sa im podarilo predviesť slušný výkon. Neraz sa stáva, ze veľká časť publika končí v závere koncertu na pódiu spolu s hudobníkmi. 🙂
Som späť s reportom o americkom festivale Coachella. 🙂 Pozriem sa mojou optikou na sobotňajší a nedeľňajší line-up…
2. DEŇ – SOBOTA
Piatkový festivalový program bol naozaj veľmi slušný, no sobota ma trošku sklamala. Opäť vravím iba o tom, čo bolo streamované, takže možno niečo výnimočne zaujímavé mi ušlo. Každopádne, aj v tento deň ma niektoré kapely/speváci/speváčky potešili.
Chvrches mali trochu rozpačitý nástup (speváčka Lauren Mayberry asi priveľa behala a nevenovala sa dostatočne vokálom), no postupne odprezentovali svoje najväčšie hity, ktoré neurazia žiadneho fanúšika indietroniky. 🙂
O čosi viac ma potešili The Arcs, teda ďalšia kapela Dana Auerbacha z Black Keys. Garage rock bez zásadného novátorstva, ale Dan je poctivý pán muzikant, takže všetko klapalo, ako malo.
Spomeniem ešte dve zaujímavé speváčky, ktoré odviedli slušnú prácu na pódiu. Prvou je Zella Day, ktorá by sa mohla pokojne živiť ako modelka, druhou Halsey. V USA známe interpretky, u nás o nich zatiaľ veľa nepočuť…
3. DEŇ – NEDEĽA
Z nedele som nevidel toľko, koľko by som si želal, ale napriek tomu priniesla pár skvelých momentov.
Ak si pustíte pesničky amerického indie-popového dua Matt & Kim na YouTube, asi vás veľmi neohúria, ale v akom štýle odohrali koncert na veľkom pódiu, tak to bola pecka! Obrovské plus je u nich určite to, že sú životní partneri, navyše evidentne stále zamilovaní a bavia sa tým, čo majú radi. Na tom hraní je to vyslovene cítiť. Keby sa tu niekedy objavili, určite zájdem na ich show, hoci väčšina tých optimistických piesní mi moc nesedí. 😀
Meg Myers, moja obľúbenkyňa, podala štandardne dobrý výkon a rozlúčila sa gradujúcou Heart Heart Head. Počas koncertu toho veľa nenarozprávala, no dokonale sa sústredila na svoju rolu mierne psychopatickej speváčky. 🙂
Austrálčnaka Sia sa stáva čoraz populárnejšou a zdá sa, že oprávnene. Špeciálne u nej treba oceniť pódiovú prezentáciu – celé vystúpenie doprevádzali zaujímavé vizuálne momenty s hercami v rôznych prevlekoch.
Keď už som si pomaly sumarizoval tohtoročnú Coachellu, prišiel najväčší šok – projekt Zacha Hilla (ex Team Sleep) Death Grips. Zmes hip hopu, elektroniky, punku, industriálu a to všetko so Zachovými šialenými bubnami. Najväčší nášup festivalu! Ani ich songy si asi nebudem púšťať na dobrú noc (nevidím to na častú rotáciu), no táto progresívno-agresívna zmes žánrov mi ešte stále vŕta v hlave. Ak Jojo Mayer a Nerve chytili elektroniku za jeden koniec, Death Grips za úplne iný, ale rovnako neskrotný!
Coachella mi aj tento rok ukradla veľa hodín spánku, ale znovu to stálo za to (aj keď som nevidel všetky kapely – napr. Guns N’Roses, The 1975 či Deaftheaven)! Skúste si pustiť aspoň niektorých spomínaných interpretov a možno na budúci rok budete čumieť na monitor aj vy. 🙂
Od piatku do nedele (15. – 17. 4. 2016) sa konal slávny americký festival Coachella. Vždy vďaka nemu narazím na nejakých zaujímavých umelcov a tak som opäť celý víkend presedel pri streame na YouTube.
Coachella Festival 2016 z môjho monitoru…
Na festivale sa tento rok, podľa programu, vystriedalo vyše 170 interpretov z rôznych kútov sveta. Nebolo možné vidieť všetko (ani keby som tam bol osobne), ale z toho, čo som videl ma zaujali nasledujúce mená…
DEŇ – PIATOK
Asi najväčší dojem na mňa z piatkovej zostavy urobili Purity Ring. Ich tvorbu som poznal už dávnejšie, ale výborný zvuk, zrejme najkrajšia scéna z celého festu a veľmi presvedčivá speváčka ma milo prekvapili. Pri elektronických žánroch ma trochu mrzí efekt à la “karaoke show”, keďže na pódiu zväčša chýbajú muzikanti, avšak Purity Ring to vynahradili inými zbraňami.
Za výbornú show a špinavé gitarové plochy si zaslúžia rešpekt Savages. Pravdepodobne jedna z najlepších dievčenských skupín, čo som doteraz videl. Silná bola najmä záverečná Adore.
Fajn pocit som mal aj z civilného prejavu Foals, ktorí onedlho vystúpia v Bratislave. Príjemný britský indie rock. Za zmienku tiež stojí americký spevák Børns so svojou sprievodnou kapelou a projekt A. Gonzaleza M83. U tohto pána som bol zvedavý hlavne na song Go!, v ktorom na nahrávke hosťuje Steve Vai. Jeho mladý koncertný gitarista Jordan Lawlor si so sólom poradil naozaj so cťou.
Nielen hudbou je muzikant živý. Tento raz som si odskočil do divadla. 3T – Tri tvorivé tvory v senickom kultúrnom dome rozohrali tri improvizované divadelné hry.
Dlho som sa bál, že slovenský humor nebude mať schopných súčasných humoristov, ale Juraj “Šoko” Tabaček + Lukáš “Pucho” Púchovský (poznám ich ešte z čias anglických predstavení pre mládež v rámci Divadelného centra) a Stanislav “Stanley” Staško dokazujú, že nádej žije. 🙂
Spoločná fotka s 3T
Ak nepoznáte koncept 3T, tu je stručná schéma: Diváci napíšu na pripravené papieriky námety na divadelné predstavenia. Z vylosovaných tém vzniknú behom krátkej prípravy, ktorú vyplní hosťujúci hudobník (tento raz to bol Ado Juráček), samostatné improvizované skeče. Vraj dva až päť. 🙂
V Senici boli ústrednými témami prerábka bytu, točenie reklamy (námet vznikol na základe predmetov, ktoré prinieslo publikum – všetko sa točilo najmä okolo lopaty) a “koncert” skupiny SVAKARO (Svadby, kary, rozvody). 😀 Hodina a pol ubehla ako voda (improvizácie bez zásadných hluchých miest nie sú sranda) a ja dúfam, že chlapci nás ešte dakedy navštívia. A ktovie, ak bude vhodný námet, možno niekedy s niektorým(i) natočíme klip – podobne ako s Gregorom Hološkom. 🙂
Rozumej: v oboch! 🙂 Áno, trochu humorné konštatovanie, ale je to tak. 🙂 O žiadnych ďalších časákoch na Slovensku neviem. Ak ešte nejaké sú, dajte tip.
Mali sme tu kedysi Populár (dnes je Nový Populár), spomínam si rád aj na Uragán (v máji 1993 tam vyšla recenzia na môj prvý štúdiový album s kapelou Diadem), na slovenský Metal Hammer (takisto sme tam mali výborné recenzie), plus ešte dajaké ďalšie metalové plátky a fanziny. Dokonca aj v niektorých iných časopisoch bývali pravidelné rozsiahle hudobné rubriky (pamätám si napr. na Mladé rozlety).
Nový Populár & Rock Hard
Dnes nám teda zostali dva normálne hudobné časopisy, ktoré sa zaoberajú i rockovou muzikou (možno ešte niektoré špecifické žánre majú svoje vlastné magazíny, neviem). Oba práve prichádzajú s novým číslom a v oboch sú veľké články o POETRY IN TELEGRAMS. Som rád, že aj týmto spôsobom sa tu niekto stará o slovenskú muziku a jej propagáciu. Samozrejme, máme tu tiež rôzne internetové stránky a magazíny, ale vravím teraz o tlači.
Ak si otvoríte Nový Populárč. 1/2016 (obálka so zosnulým Ďurom Černým), nájdete článok o našom aktuálnom EP The Phases od Tomáša Ilečka. Minulý rok naše debutové EP dokonca tvorilo prílohu čísla 2/2015.
Cez víkend dal na svoju stránku obálku nového čísla (so speváčkou z Walls of Jericho) i časopis Rock Hard. V útrobách aktuálneho čísla apríl – máj 2016 by ste si mali prečítať rozhovor so mnou a nájsť plagátik POETRY IN TELEGRAMS, ktorý fotila Werdza.
Prajeme príjemné čítanie a naozaj si občas kúpte hudobný časopis, pretože o chvíľu nám na Slovensku nezostane ani jeden a to by bol trošku trapas… 🙂
Johny Štefeček, POETRY IN TELEGRAMS 