Chlapci coachelloví nahodili viacero záznamov (nie však komplet koncerty a nie všetkých účinkujúcich) z víkendu, takže tu je výber toho najlepšieho 🙂 – pozrite si, ak ste nemali možnosť sledovať festival online:
Hneď prvý koncert záverečného dňa, ktorý som videl, pre mňa priniesol prekvapenie. Grace Mitchell s kapelou. Určite ju odteraz budem mať v hľadáčiku. Páčili sa mi najmä piesne Now a posledná NoLo. Iba 19-ročná rusovláska sa predviedla ako zdatná speváčka i gitaristka a ešte o nej bude počuť.
Jack Garratt – to je ďalšie meno, ktoré ma prekvapilo. Jeho indie pop (to je len zjednodušené označenie) a one man show, kde jednou rukou hral zvyčajne na klávesy a druhou na elektronické pady, bol naozaj záživný. Kde-tu sa k nemu pridali dve vokalistky, ale on sám spieva tak výborne, že naozaj nikoho iného nepotrebuje. Myslím, že ani o tomto nenápadnom Britovi sme nepočuli naposledy…
Bol som zvedavý aj na Kiiaru. Kto počul prvý singel kapely Linkin Park z nového albumu, asi vie, o kom vravím. Ide o mladú Američanku, ktorá zaobstarala tú zaujímavejšiu časť popového singla Heavy. 🙂 Samozrejme, bola by hlúpa, keby tento song nezaradila do koncertného zoznamu. Kiiara robí akési alternatívne R&B a treba povedať, že jej hlas je naozaj príjemný a najmä rôzne falzetové ozdôbky znejú sviežo. Napriek tomu, ak by som už siahol po tomto žánri, asi by som zvolil radšej FKA Twigs, hoci tá toto žánrové označenie nemá v láske. 🙂
Hans Zimmer. Veľké predstavenie s veľkými menami – veď na gitare mu hral sám Guthrie Govan a na violončele Tina Guo, s ktorou kedysi spolupracoval aj zosnulý Shane Gibson. Zazneli asi všetky zásadné filmové témy – Pirátmi z Karibiku počnúc, Počiatkom (paradoxne!) končiac. Škoda len, že to človek nezažil vyslovene naživo, ale Zimmer sa opäť blíži do Bratislavy, takže tá šanca tu je. 🙂
Chcel som si pozrieť aj Lorde, aby som zistil, či sa mi iba zdá, že je taká preceňovaná alebo nie. Nie (pauza) – nezdá. 🙂 Asi budem zlý, no taký koncentrát nudy som dávno nevidel. To vážne niekoho baví počúvať?
Na záver som si pozrel vystúpenie britskej legendy – New Order. Mnohé ich piesne mám pod kožou. Keby som však ako prvú vec od nich počul tento koncert, asi by som nebol taký nadšený. Speváka Bernarda Sumnera hrdlo veľmi neposlúchalo a celkovo kapela pôsobila príliš unavene. Našťastie zazneli aj moje obľúbené songy (napr. Regret či True Faith) a konečný dojem tak zlepšili.
Každopádne, aj tento rok som sa zabavil a našiel pár nových mien. Musím ešte pochváliť stream, ktorý frčal bez akýchkoľvek problémov a výpadkov, to sa pri iných festivaloch stáva len výnimočne.
Po roku som opäť zasadol k monitoru, aby som sledoval prenosy z legendárneho festivalu Coachella. Tento raz som ho takmer prešvihol, ale našťastie sobotňajší a nedeľňajší program som stihol. 🙂
Sobota, 15. apríl 2017
Znovu sa vyjadrím iba k interpretom, ktorí ma niečím zaujali a ktorých som mal možnosť vidieť. Začnem so štvoricou The Atomics. Nie, že by hrali niečo prevratné, ale vidieť dobre hrajúcu a dobre vyzerajúcu súrodeneckú partiu, sa nepodarí každý deň. Bubeník Lucky Blue Smith je, mimochodom, známa tvár rôznych reklamných kampaní. V sete kapely zaznela okrem iného cover verzia Toxic (Britney Spears).
Celkom som sa tešil na Róisín Murphy, ale musím povedať, že jej sólová kariéra ma zďaleka nebaví tak, ako jej pôvodná skupina Moloko. Kamsi sa vytratila schopnosť napísať dobrý hit na spôsob Sing It Back, čo pri elektronickej tanečnej muzike nie je práve výhra. Najzaujímavejšie tak nakoniec boli Róisíne prevleky – na každý song iný a bláznivejší. 🙂
Názov Two Doors Cinema Club som už počul, ale zatiaľ akosi nebola príležitosť pozrieť sa chlapcom na zúbky. 🙂 Írska indie kapela odohrala príjemný set a nevadil mi ani falzetový vokál frontmana Alexa Trimbleho. Ich skalný fanúšik asi nebudem, no takáto produkcia ma neurazí.
Koncert sa vydaril berlínskemu elektronickému triu Moderat. Hypnotizujúcu atmosféru pekne dotvárala čiernobiela projekcia a minimalistické svetlá. A frontman Sascha Ring veľmi slušne zaspieval! Svoju show zakončili jedným zo svojich najväčších hitov – Bad Kingdom.
Bon Iver. Niektoré ich, resp. jeho piesne mám viac ako rád. Smer, ktorým sa však na novom albume 22, A Million Justin Vernon vybral, som celkom nepochopil. Tých falzetov a vokodérov je už na mňa akosi priveľa. Väčšinu koncertného setu, podľa očakávania, tvorili práve piesne z novinky. Na Perth či The Wolves som čakal márne…
A zostáva nám sobotňajší headliner – Lady Gaga. Mám k nej rešpekt. Je to šikovná hudobníčka a speváčka. Napriek tomu, keď ju v duchu porovnávam s inými popovými hviezdami, vždy za nimi v niečom zaostáva. Má síce sýty a silný hlas, ale nemá dokonalú techniku Beyonce, iskru Rihanny či naliehavosť Sie. Mohli by sme sa baviť aj o niektorých iných parametroch, avšak naozaj najväčšiu rezervu vidím v samotných piesňach. Lady Gaga nemá ani jeden song, ktorý by sme mohli označiť ako kvalitný hit. A práve to bol najväčší kameň úrazu jej vystúpenia na festivale Coachella. Všetky tie piesne boli akési jalové. A “kolotočárske”. Znovu sme pri tom – veľa je dobrých spevákov, ale málo poriadnych skladateľov. Na hlavnú star soboty to bola každopádne hrozná nuda, je mi ľúto.
Tento rok koncertom naozaj praje. Okrem minulotýždňového Kornu je tu kopa ďalších akcií na dosah ruky…
Chino – Deftones, Viedeň 2007 (Photo: Johny)
V utorok 18. apríla sa vo Viedni ukážu Američania Deftones. Kapela tu začína svoje európske turné a bude to veľká udalosť! Ich ostatný album Gore ma síce nenadchol ako niektoré ich legendárne nahrávky, ale určite sa môžeme tešiť aj na overené hity tejto formácie. Predskakovať im budú Skyharbor.
Už o deň neskôr by nebolo zlé vyraziť na nádejnú nemeckú gitaristku Yasmin Hofer. Svoj koncert odpáli v Múzeu obchodu v Bratislave.
Na tom istom mieste sa predstaví i Jennifer Batten, bývalá gitaristka Michaela Jacksona. So svojou kapelou príde 21. 4. 2017 (piatok).
Aby toho nebolo málo, dve lahôdky nám pripravil aj klub Blue Note v Novom Meste nad Váhom – 20. apríla sem zavíta Adrian Belew (King Crimson, David Bowie atď.) a 27. apríla Carl Palmer Band.
Tak sme tu včera konečne mali americkú kapelu KORN. Raz už bola príležitosť vidieť túto úderku na Slovensku, no išlo iba o festivalové vystúpenie (Hodokvas). 4. 4. 2017 však chlapci zahrali plnohodnotný koncert.
V úlohe úvodnej predkapely sa predstavili Hellyeah. Žiaľ, rovnako ako pred časom v klube Randal, aj tu mali skoro neznesiteľný “sklenený” zvuk, ktorý všetko snaženie pochoval. O niečo lepšie sa s akustikou popasovali striedajúci Heaven Shall Burn, ale v rámci tohto žánru by sme iste našli výraznejšie skupiny…
iPhone photo: Pau
Krátka zvukovka pred koncertom headlinerov naznačovala, že Rayove bubny budú znieť dobre a poriadne nahlas. Sklamanie však nastalo, keď som z jednotlivých piesní Kornu počul takmer výlučne bicie. Nebyť tichých pasáží, kedy gitary vystúpili do popredia, zrejme by som si nevšimol, že gitaristi Head a Munky vôbec niečo hrajú. Ani táto legenda si teda nakoniec zvukovo neporadila s nešťastnou akustikou Aegon arény, čo je naozaj veľká škoda. 😦
Našťastie, setlist kapely bol poskladaný z najväčších hitov a obecenstvo sa naozaj zabávalo. Hala bola plná skalných fanúšikov a tí sa nebáli spievať spoločné refrény i viaceré slohy. Všetko začalo hneď úvodným songom Right Now z albumu Take a Look in the Mirror. Postupne znel hit za hitom a prišlo aj na novinky (Rotting in Vain, Insane), hoci človek by očakával, že Korn zahrá aspoň polovicu aktuálneho, dobre prijatého albumu. Mne asi najviac chýbali piesne z nedoceneného diela Untitled, no nerátal som, že by sa z neho vôbec niečo hralo. Čo ma však na druhej strane potešilo, boli pesničky ako Make Me Bad s pekným záverom, drvivá Here to Stay či beznádejná Somebody Someone. V podstate to mohol byť výborný koncert, nebyť haly, ktorá nám pokazila už nejedno vystúpenie zahraničných hviezd…
A sme tu s deviatym dielom série Rock Music Duos. Dnes sa pozrieme do Francúzska. 🙂
The Inspector Cluzo je rocková dvojka, ktorú založili Laurent Lacrouts (gitara, spev) a Mathieu Jourdain (bicie, spev). Kapela funguje od roku 2008 a na konte má päť albumov a jedno EP. Zatiaľ posledná nahrávka má názov Rockfarmers a vyšla vlani vo vydavateľstve s príznačným názvom – Fuckthebassplayer Records. 😀 Mimochodom, kto bol minulý rok na festivale Rock for People, mohol uzrieť aj koncertnú tvár TIC. Tu je pár ukážok z ich tvorby:
V nedeľu v noci prebehlo vyhlasovanie výsledkov 9. ročníka Radio_Head Awards. Opäť nás zaujímala najmä kategória Hard & Heavy, no tento rok ešte o čosi viac, keďže sme boli nominovaní na Rádiohlavu.
Po EPSongs for Desperate Lovers (2014) a EP The Phases (2015) nás porota posunula do finále s tretím EP – Melancholy (2016). 🙂 Víťazstvo nám nakoniec ušlo, no ešte nie je koniec všetkým dňom… 🙂 Sláva víťazom, česť porazeným! 🙂
RHA 2016 (Photo: Johny)
P. S.
Veľká vďaka patrí celému tímu, ktorý sa o túto nahrávku pričinil + všetkým našim fanúšikom, priateľom a najbližším. Pár kusov CD Melancholy ešte máme, takže si ho môžete objednať buď priamo (email: poetryintelegrams@gmail.com) alebo cez náš bandcamp: https://poetryintelegrams.bandcamp.com
